Q-horúčka
Q-horúčka
„Q-horúčka“, alebo horúčka neznámeho pôvodu. Kliknite pre viac informácií:
Čo je Q-horúčka?
Po prvýkrát bola popísaná v Austrálii v roku 1935. Q-horúčka je ochorenie s akútnym a chronickým priebehom. Rozširuje sa prostredníctvom zvierat a spôsobuje ju baktéria Coxiella burnetii, ktorá sa vyskytuje globálne. V USA patrí od roku 1999 medzi oznamované choroby, no vo väčšine ostatných krajín sa oznámenie tejto choroby nevyžaduje. Nakoľko veľa prípadov tohto ochorenia má mierny priebeh, často jej výskyt nebýva diagnostikovaný. Z uvedených dôvodov vedci nemôžu zistiť, koľko prípadov ochorenia na Q horúčku sa vyskytuje v celosvetovom merítku.
Kto môže ochorieť na Q-horúčku?
Medzi povolania s vysokým rizikom ochorenia na Q horúčku patria veterinárni lekári, mäsiari, pastieri oviec, tiež pracovníci v mliekarenstve a v živočíšnej výrobe. Epidémie sa vyskytli na bitúnkoch, pri balení mäsa, v laboratóriách a veterinárnych klinikách. Individuálne prípady sa môžu vyskytnúť aj tam, kde nie je priamy kontakt s nakazeným zvieraťom.
Ako sa Q-horúčka rozširuje?
Človek sa zvyčajne nakazí inhaláciou prachových častíc, ktoré obsahujú vysušené častice placenty, plodovej vody alebo výkaly nakazených zvierat. Prachové častice s choroboplodnými zárodkami sa môžu pomocou vetra šíriť do značnej vzdialenosti (1 km a viac). K prenosu dochádza aj priamym kontaktom s infikovanými zvieratami, alebo nepriamo, vlnou, hnojom, alebo v práčovni pri manipulácii s infikovanými zvrškami. Iné spôsoby, ako napríklad prenos kliešťom, alebo prenos z človeka na človeka sú veľmi zriedkavé. Človek je na ochorenie veľmi vnímavý a už malé množstvo mikroorganizmov môže spôsobiť nainfikovanie. Primárnymi rezervoármi C. burnetii sú hovädzí dobytok, ovce a kozy. Infekcia bola však zaznamenaná aj na širokej palete iných zvierat,vrátane ostatných domácich zvierat. U zvierat C. burnetii zvyčajne nevyvolá klinické ochorenie, no prejavuje sa spôsobovaním potratov u oviec a kôz. Baktérie infikovaných zvierat sa dostávajú do mlieka, moču a výkalov. Najviac sa však šíria pri pôrode cez plodovú vodu a placentu, kde sa nachádzajú vo vysokej koncentrácii.
Aké sú symptómy Q-horúčky?
Klinické príznaky ochorenia sa prejavia iba u zhruba polovice infikovaných ľudí. Inkubačná doba závisí od veľkosti infekčnej dávky a obyčajne trvá 2 až 3 týždne. Väčšina akútnych prípadov sa prejaví ako chrípke podobné ochorenie, alebo ako atypická pneumónia. Začína sa spravidla náhle, vysokou horúčkou 40 – 40,5 °C, triaškou, silným potením, slabosťou a silnou bolesťou hlavy. Vyskytuje sa však aj malátnosť, kašeľ, nevoľnosť, zvracanie, hnačka, zápal hrdla a bolesti v hrudníku. Horúčka trvá obvykle 1 až 2 týždne. Dochádza k strate na váhe. U tridsať až 50% pacientov so symptomatickou infekciou dochádza k zápalu pľúc. Ďalej, väčšina pacientov má abnormálne výsledky pečeňových testov a u niektorých sa vyskytuje hepatitída. Akútna forma Q-horúčky prebieha často aj ako pomerne ťažké ochorenie, prípadne aj s dlhšou rekonvalescenciou, ale s dobrou prognózou. Q horúčka sa môže vyskytnúť aj vo forme gastroenterotídy. Len 1 – 2% pacientov s akútnou Q horúčkou zomiera. Boli opísané aj endokarditídy, infekcie chlopňových protéz a aneuryziem, meningoencefalitída, perikarditída, osteomyelitída a glomerulonefritída. Tieto stavy sa označujú ako chronická Q-horúčka, ktorá sa vyskytuje približne u 5 – 10 % pacientov a napriek intenzívnej liečbe je u 2/3 pacientov smrteľná.
Ako sa diagnostikuje Q-horúčka?
Nakoľko príznaky a symptómy Q-horúčky sú nešpecifické, je ťažké stanoviť diagnózu bez použitia laboratórneho testovania. Q-horúčku môžu indikovať aj výsledky niektorých druhov rutinného laboratórneho vyšetrenia. Prítomnosť ochorenia môže napríklad naznačiť aj počet krvných doštičiek, pretože u osoby s Q-horúčkou môže byť prechodne trombocytopenia. Na potvrdenie diagnózy Q-horúčky je potrebné sérologické vyšetrenie, ktoré preukáže prítomnosť špecifických protilátok voči antigénom C. burnetii. V minulosti sa na stanovenie protilátok proti C. burnetii väčšinou používal mikroaglutinačný (MA) test, alebo reakcia väzby komplementu (RVK). Nakoľko tieto metódy testovania nevyžadujú sofistikované laboratórne vybavenie, v širokom merítku sa stále používajú vo veterinárnej praxi; a RVK sa používa ako „zlatý štandard“ pri detekcii protilátok proti C. burnetii. Existujú už aj oveľa citlivejšie metódy ako je RVK. V poslednom období sa stále širšie uplatňuje metóda enzýmovej imunoadsorbentovej analýzy (enzyme-linked immunosorbent assay – ELISA) a tiež nepriama imunofluorescenčná metóda (indirect immunofluorescence assay (IFA) Pre svoju jednoduchosť a ekonomické využitie reagencíí sa pri veľkom počte testovaných vzoriek často používa IFA. Získané údaje sú však do značnej miery subjektívne a výsledky môžu kolísať v závislosti od laboratória k laboratóriu. A tak sa zdá, že najspoľahlivejšou sérologickou metódou pri diagnostike Q-horúčky je ELISA. Výskum renomovaných pracovísk potvrdil, že táto metóda je najcitlivejšia a veľmi špecifická nielen pre detekciu IgG, ale aj IgM a IgA tried protilátok. C. burnetii sa môže detegovať v infikovaných tkanivách aj pomocou imunohistochemického farbenia a tiež metódami detekcie DNA. C. burnetii existuje v dvoch antigénových formách, nazývaných fáza I a fáza II. Pri diagnostike je táto odlišnosť antigénov veľmi dôležitá. Pri akútnych prípadoch Q-horúčky je hladina protilátok fázy II zvyčajne mnohonásobne vyššia ako protilátok fázy I, pričom sa spravidla objavujú počas druhého týždňa ochorenia. Pri chronickom štádiu ochorenia nastáva iná situácia. Protilátky k fáze I antigénu C. burnetii potrebujú na to, aby sa preukázali, spravidla dlhší čas a signalizujú nám priebežnú prítomnosť baktérie. Preto zvýšená hladina protilátok k fáze I v neskôr odobratých vzorkách v kombinácii s konštantnou, alebo klesajúcou hladinou protilátok k fáze II antigénu, spolu s inými príznakmi zápalového ochorenia svedčia o chronickej Q-horúčke. Ukázalo sa, že protilátky k fázam I a II antigénov v organizme pretrvávajú mesiace, alebo aj roky od prvotnej infekcie. Viaceré novšie, nezávislé štúdie ukázali, že väčšia presnosť pri diagnostike Q-horúčky sa dosiahne vtedy, ak sa neprihliada len na špecifické hladiny IgG, ale aj na protilátky IgA a IgM . Dosiahnuť vyššiu presnosť diagnostiky sa dá preto tak, že sa okrem IgG navyše zisťuje aj prítomnosť IgM a IgA protilátok. Výška hladiny protilátok IgM svedčí o nedávnej infekcii. Pri akútnej fáze Q-horúčky bude mať pacient IgG protilátky k fáze II antigénu a IgM protilátky fáz I a II. Zvýšená hladina IgG a IgA protilátok voči fáze I sú často indikáciou endokarditídy spôsobenej Q horúčkou.
Ako sa Q-horúčka lieči?
Na liečbu akútnej Q-horúčky môžeme použiť doxycyklín. Liečba antibiotikami je najúčinnejšia, ak sa začne počas prvých troch dní ochorenia. Najčastejšie predpísaná orálna dávka je 2 x denne 100 mg doxycyklínu počas 15 až 21 dní. Lekári sa prikláňajú k liečbe chinolovými antibiotikami, pretože proti C. burnetii preukazali dobrú aktivitu in vitro. Pri recidíve by sa liečba mala znovu opakovať. Oveľa ťažšie sa lieči chronická Q-horúčka (endokarditída). Na liečbu sa používa paralelné nasadenie viacerých liekov.
Ako zabrániť šíreniu Q-horúčky?
Vo svete Q-horúčka väčšinou prepukla v určitých rizikových povolaniach. Takýmito rizikovými skupinami sú veterinárni lekári, robotníci v mäsospracujúcom priemysle, pastieri, dojiči mlieka, chovatelia dobytka, oviec a kôz, výskumníci v zariadeniach chovu a ustajňovania oviec. Prevencia a kontrola by preto mala byť primárne nasmerovaná na tieto rizikové skupiny. Prevencia spočíva v uplatňovaní nasledovných opatrení:
- na rizikových pracoviskách uskutočňovať školenia dodržiavania zásad a používania ochranných pomôcok a vykonávať tu zodpovedajúce dezinfekčné procedúry
- v chovných zariadeniach pre ovce a kozy zabezpečiť primeranú likvidáciu placént, zostatkov po pôrodoch, exkrementov a mŕtvych plodov
- zakázať prístup do laboratórií a stajní, ktoré sa používajú v súvislosti s potenciálne infikovanými zvieratami
- pasterizovať všetko mlieko a mliečne produkty
- používať primerané postupy pri balení, sterilizácii a praní laboratórnych odevov
- kde je to možné, očkovať ľudí pracujúcich vo výskume s gravidnými kozami, ovcami, alebo živými C. burnetii.
- dovážané zvieratá dávať do karantény
- zabezpečiť, aby chov kôz a oviec bol situovaný ďalej od obývanej oblasti. Zvieratá by mali byť pravideľne testované na protilátky proti C. burnetii a mali by byť zavedené opatrenia, aby vietor neodnášal prach z fariem do obývaných oblastí.
- poučiť ľudí u ktorých je vysoké riziko chronickej Q-horúčky, zvlášť kardiakov a ľudí s transplantovanými cievami.
Q-horúčka ako biologická zbraň.
Coxiella burnetii spĺňa všetky požiadavky pre biologickú zbraň, lebo:
- účinne oslabí / znefunkční ľudský potenciál
- dá sa vyrobiť vo veľkom množstve
- zostáva stabilná v podmienkach výroby, transportu aj skladovania
- ľahko sa šíri vzdušnou cestou
- uchováva si životaschopnosť po dobu niekoľkých rokov
Nakoľko C. burnetii nespôsobuje úmrtnosť v masovom merítku, ako bioteroristické agensy kategórie A (antrax, mor, botulizmus, tularémia, hemoragické horúčky vírusového pôvodu), bola zaradená ako agens kategórie B. Niektoré štúdie však argumentujú, že C. burnetii môže byť na použitie biologickej zbrane vhodnejšia, ako agensy zaradené do kategórie A:
- pre jej pomerne ľahkú dostupnosť
- pre jej prirodzený potenciál na aerosolové použitie
- pre jej environmentálnu stabilitu
- a pre možnosť vyprodukovať veľkú kvantitu infekčného materiálu
- keby sa použila proti vojenským jednotkám, straty na bojovej sile by mohli dosiahnuť od 23% až do 77%
- keby sa použila ako biologická zbraň proti civilnému obyvateľstvu, stupeň infekčnosti by mohol byť porovnateľný s antraxom. Úmrtnosť by bola nízka, no na druhej strane Q-horúčka môže spôsobiť okrem rozsiahlej akútnej, aj chronickú chorobnosť.
